Umiestnenie
Spojené štáty
49° 3' 8.3844" N, 21° 10' 34.23" E
See map: Google Maps
US
Archeologický prieskum dokázal osídlenie hradného vrchu už v neolite, v neskorej dobe kamennej a v mladšej dobe bronzovej (13. – 11. stor. pred Kr.). Ďalšie obdobie osídlenia bolo preukázané na prelome letopočtu, až do 4. storočia. Táto kontinuita osídlenia bola prerušená a pokračovala až v 10. až 12. storočí.
Presné obdobie výstavby základnej stredovekej stavby nie je známe. Výstavba nového hradu začala v 13. storočí; odtiaľ pochádza aj prvá zmienka o hrade menom Sarus (1245). Hrad bol postavený, aby chránil severojužnú obchodnú cestu údolím rieky Torysy. Už od začiatku svojho jestvovania bol kráľovským hradom. Bol sídlom kráľov v čase, keď sa zdržiavali v Šariši.
Po vzniku Šarišského komitátu v 40. rokoch 13. storočia sa stal centrom nového správneho celku, sídlom šarišských županov (comes). Na začiatku 14. storočia sa hradu zmocnil rod Omodejovcov, nepriateľov kráľa Karola Róberta. Noví majitelia hrad rozšírili o obytné i hospodárske objekty a zosilnili jeho opevnenie. Hradný kapitán Demeter z neho terorizoval okolité mestá a kráľových verných zemanov. Po Bitke pri Rozhanovciach (1312) sa stal opäť kráľovským majetkom. Kráľ Žigmund daroval hrad r. 1405 Petrovi Perényimu a od neho ho neskôr získali Šoóšovci. Na krátky čas, v rokoch 1441-1460, obsadil hrad Ján Jiskra z Brandýsa a jeho kapitáni. Po neúspešnom obliehaní ho nakoniec dohodou získal kráľ Matej Korvín.
V druhej polovici 15. storočia bol majetkom Perényiovcov, ktorí ho opäť rozšírili a opevnili novým hradným múrom. Perényiovci v roku 1526 po bitke pri Moháči prešli na stranu Jána Zápoľského a okupovali Košice (4. 12. 1536). Cisárske vojsko hrad obliehalo a v roku 1537 aj dobylo. Na Šarišský hrad sa presunuli provinčné orgány z kráľovského domu v Košiciach. Obavy z nájazdov Turkov po bitke pri Moháči spôsobili posilnenie jeho obranného systému. Hrad Šariš sa týmto stal centrom habsburskej časti kraja od Tatier po Tisu. Habsburgovci ho prestavali na mohutnú vojenskú pevnosť s kasárenským štýlom života. Mal stálu posádku asi 200 pešiakov a značný arzenál.
V roku 1642 sa hrad dostal do držby magnátskeho rodu Rákociovcov, ktorí obývali honosný kaštieľ v podhradí. Táto mohutná pevnosť však nezasiahla do nasledujúcich pohnutých udalostí posledných protihabsburských povstaní. V roku 1660 vybuchol sklad pušného prachu a celý hrad značne poškodil. V nasledujúcich rokoch ho preto používali iba na ubytovanie vojska. Hrad v roku 1687 vyhorel a viac nebol obnovený. Posledný z Rákociovcov, sedmohradské knieža František II. Rákoci, známy bojovník za slobodu Uhorska, zomrel vo vyhnanstve v Turecku a hrad prešiel po ženskej línii do vlastníctva rodu Aspermont, neskôr ho vlastnili Szirmayovci. Posledným vlastníkom hradu bol kráľovský komorník Gejza Puľský.
V priebehu stáročí hrad prešiel viacerými stavebnými úpravami. Centrom hradu bola hranolová veža (donjon) s rozmermi 13,2 x 13,2 metra a hrúbkou múrov 4,5 metra. Bol opevnený mohutným múrom a vchádzalo sa doňho bránou na severozápadnej strane. Je postavený z miestneho andezitového kameňa so spevnenými pieskovcovými nárožiami. Opevnenie predstavuje štrnásť, do hradbovej línie vstavaných bášt so strieľňami. Podobné hrady dal stavať kráľ Belo IV. z dôvodu zvýšenia obranyschopnosti krajiny počas vpádu Mongolov po celom uhorskom kráľovstve.
Dnešná podoba
V dnešnej dobe je hrad vyhľadávaným miestom prechádzok obyvateľov Prešova a okolia. Na hrad vedie spevnená asfaltová cesta a je možné sa tam dostať aj bicyklom. Prístupová cesta slúži ako náučný chodník. Celý hradný vrch je Národnou prírodnou rezerváciou. Opevnenie hradu je zachovalé, vrátane bášt. Plocha hradu už nie je zarastená divorastúcimi krovinami , vďaka dobrovoľnikom ktorý sa starajú o areál hradu. Centrálna veža - donjon - umožňuje veľmi dobrý výhľad na okolie - od Vysokých Tatier, cez Levočské vrchy, Čergov a Slanské vrchy. Dobre sú viditeľné aj zrúcaniny ďalších stredovekých hradov - Kapušianskeho a Kamenického.
